štvrtok 11. júna 2009

malá radosť dnešného dňa :)

Moja mamina je génius... takého len tak nenájdete. Niekedy ma vie pekne vytáčať, tým ako všetko musí mať dokonalé- po svojom urobené, inak to nie je ono. No dobre, tak ma tým vytáča stále, ale je to človek ktorého mám najradšej na svete ( ak nerátam mužov :))) ale nieee, just kidding! Na moju maminu nemá nik. Je ako "AJE-TO" bez náčinia ale len dve ruky.

Aj dnes, idem do kuchyne, pozerám asi sekundu v nemom úžase o čo sa snaží, hneď na mňa kričí- začni odmotávať a podaj mi ten alobal, rýchlo motaj- to sa priznám že som ešte stále čumela a nedržala ho ani v ruke... nehorázne veľké množstvo kytíc balila do novinových papierov a chcela do fólie (poznáte také tie veľké kotúče, aké používajú v hypermarketoch na lahôdkach) ... ona to tam musí pekne do toho predbarákovského koša na-style-ovať :)))) zabaliť ako vianočný darček :))) .......smejem sa na nej o dušu a vravím: "mami, nestačilo by to chytiť ako kytice a vyniesť?".

S takou radosťou mi to pchá do rúk s úsmevom malého decka :))) aj ma vyprevádza k dverám, aby som jej to náhodou neporozsýpala po byte.. no bodaj by nie, keď na jednej strane igelitka plná odpadkov, kytice ako hrom trčia z nej, a všetko je to ako tak nemotorne obalené v papieroch...
Keďže konečná fáza balenia sa neuskutočnila, vo výťahu som zistila ako milé kvetinky v polorozklade páchnu... už sa len modlím, aby "lastovičky" nesedeli na múriku (krásavci, ktorí si po dlhých rokoch vysedávania pred barákom, iné pomenovanie nezaslúžia.. síce sa pôvodne volali "mišovci", ale to už by bol zase iný príbeh..) a necítili čo prejde okolo...
Držím to celé oboma rukami, pevne objímam, vykopávam dvere, pozerám a.....
.
.
Nesedeli :) vraciam sa domov..... tiež s úsmevom malého decka :))))
....niekedy stačí tak málo :o)

utieram slzičku

Najradšej by som sa z toho vypísala, plno myšlienok v hlave, pocitov v srdci, ale nejde to dať na papier...
Aj teraz mi ušla ďalšia veta, píšem pomalšie ako myslím..
.
.
Zažili ste už: keď niečo viete, keď poznáte odpoveď ale nemôžete dať? Všetko to svetlo, lásku, pravdu vyžarujete do istej strany, ale nie je prijímané.. vracia sa nedotknuté späť.
Ostáva vám iba prizerať sa a ľutovať, plakať za niekoho iného, pre koho everything is OK...
.
Chýba mi, no nie ako muž, nie ako ľúbostný vzťah, ale ako priateľ, človek, smejo ktorý pre mňa veľa znamená. Krátka etapa ale silná, hlboko intenzívna.
Je len máličko ľudí o ktorých by som povedala, že som ich milovala (milujem), len veľmi- veľmi máličko tých, pre ktorých som chcela zomrieť.
Už má inú, čo ma teší- skutočne mu to prajem, ale bolí ma že sa so mnou nerozpráva, už nenapíše, že sa na mňa hnevá :(
Naučil ma milovať. Ukázal mi čo je to báť sa o druhého, chcieť sa o neho starať.
Musela som ho nechať ísť, opustiť, nech si chytí iný vlak...
Musela som :( a nebolo to ľahké!
.
Dal mi tak veľa, naučila som sa tak veľa. Že som mu "nič" nedala- už viem, že nie je mojim zlyhaním. "Nič" si nevzal, pretože nechcel.
(*Mám rada tvrdohlavých ľudí navonok, ale najušľachtilejšou vlastnosťou pre mňa je pokora. Ľudí, čo sú jej plní vo vnútri, si vážim, obdivujem ich... lebo takí sa dokážu najviac naučiť- rásť.. Preto sa ju snažím do svojej tvrdohlavej palice natlačiť tiež... ale to je už o inom..)
.
.
Často na neho myslím, vysielam lásku, svetlo, teplo.. ale mrzí ma, že už nemôžem dať. Už vôbec nič. Komnatu uzavrel tvrdo. Akoby som bola iba vec, akoby ma len vymenil za inú. Nechápe lebo nechce? Neviem..
Je to už rok, ale posledné tri dni ma to mrzí obzvlášť, tak ako nikdy predtým nie. Bolí to, je mi smutno.
.
Utieram slzičku.
Chcem pohladkať (od niekoho) a potom chcem dať.
.
.
.

=) ...písané včera v noci asi o druhej, keď sa nedalo zaspať, opäť na papier... dnes vidím že pomohlo :)
sun is shining... teda svietilo, až pokiaľ nezačalo pršať.
vyobliekala som sa ako najväčšia plážová herečka do mesta a prišla s mokrou bielou priesvitnou sukničkou domov... no čo, aspoň sa mal ujo autobusár na čo pozerať :)))))

sobota 6. júna 2009

pár slov po polnoci..

Predošlý post bol starší.. napísaný už dávnejšie, na papieri.
Od istej doby neverím na náhody. Neexistujú. Som o tom presvedčená. Všetko má svoj zmysel aj keď ho nevidíme. Veci sa proste prirodzene dejú.. a keď začneme veriť že sa dejú správne práve tak ako sa dejú, začnú sa nám diať "veci" ešte kúzelnejšie.
Ako napríklad dnes... btw, dúfam že to vyjde :o)
tak sladké sny..
*
ozaj- dnes mi môj český bratránek vraví:
"když cvrček cvrká, prcek delá co?"
:) odpoveď nechám na vás :))

Kde si?

Kde si? Ty, ktorý blúdiš v mojich snoch..
Kde si? Ty, ktorého tvár mám stále pred sebou..
Kde si? Keď cítim tvoju vôňu, keď vidím úsmev, počujem hlas..
.
Predstavujem si..... au :)
.
Robia sa ti lícne jamky.., zúbky malé, biele, ligocú sa. Pery sladké, ruky nežné, vlasy strapaté. Máš rád keď sa ti v nich hrabem, vieš čo na mňa platí.., ako ma rozosmiať. Provokuješ, slovom aj inak. Veríš si, nesklameš ;) ani neklameš. Povieš len: "ak nie si pripravená počuť odpoveď, nepolož mi otázku". A to si cením. Úprimnosť aj toleranciu (potrebujem jej veľa).
.
Vymýšľame hlúposti, neustále, v posteli aj mimo nej. Nepoznáme nudu! Vždy sa vieme prekvapiť, čo si ešte dať..
.
Kde si? Keď v noci zaspávam a chcem cítiť tvoje objatie, tvoj teplý dych na mojom krku..
Kde si? Tvoj pohľad je už prázdny, bozky netrasú moje telo, ruky- dotýkajúce sa mojich rúk- nechytajú ma za srdce.
.
Kde si?
.
Nie si!
.
Ale ja si počkám.... a mám novú vetu:
.
.
.
Tu som!

streda 3. júna 2009

Óda na...

Pusti ma do sveta, dovoľ mi rásť
Rozprestriem krídla, budem sa triasť
Ovoniam kvet, ochutnám lúku
Preplávam oceán, predýcham búrku...

Spomínam si na jeden (asi čínsky výrok) : Nebojím sa búrok, iba sa učím ako ovládať svoj čln.
*
Nie sme nevinní práve vtedy, keď myslíme, vravíme a konáme tak ako cítime?
( Ovšem, ak tým nikomu- okrem seba- neubližujeme...)
*
*
Dovoľ mi robiť chyby- dopraj mi slobodu.

utorok 2. júna 2009

Koniec malého dievčatka

Mám to príliš rada...
áno, aj ja.
Som dokonca závislá.
Zmenila som sa.
Koniec nevinného dievčatka.

Toto už ochutnalo trpkosť aj krásu reálneho bytia.
Možno ju ružová bublinka predtým chránila, ale bola ilúziou.
Už sa nechce vrátiť späť. Ani by to nešlo.
Zažila veľa. Videla veľa. Skúsila dačo.
Dobrodružstvo... to je to čo miluje najviac.
Neistota... už z nej nemá strach.
Náhle akcie, spontánne reakcie, neriadené vášne...
To všetko ju baví, to všetko jej tak chutí.
Vyhľadáva to- dokonca.

Miluje pestrosť života, ale nie ako hedonista.
Spoznáva, napĺňa sa, prijíma, dáva, chce sa učiť- rastie. Vo všetkých oblastiach.
Nepotrebuje potlesk, ale ani pohŕdavé pohľady.
Tak čo s nimi?