Krátky pozdrav...

Klikla som na "Nový príspevok", takmer som aj zabudla ako sa to robí..
Vraj, že prečo nepíšem, asi to nejak nedávam...
Myšlienky a pocity mi plynú vyše, než je možné ich zapísať.
Nové tváre, nové miesta, nové udalosti a.. ja.
Mojím obľúbeným slovkom sa stáva "zobačíme" :)) to je také funny slovko.
Je v ňom ukryté všetko, celá múdrosť sveta, lebo človek nikdy nevie čo ho čaká nasledovný deň. Možno je v ňom ukrytá aj celá krása sveta. Náhody neexistujú, šikovný pozorovateľ to vie už dávno. Nič sa nedeje len tak. Nič nezaniká, nič sa nestráca v prázdne.
Spýtal sa ma niekto raz, či je lepšie zabudnúť... moja odpoveď prichádza neskoro, ale znie: NIE. Určite nie. Všetci sme nejakí.. pre mňa, je dobré byť vďačná za každý nový deň a skúsenosť. Neviem čo tým dotyčný myslel, prišla len jedna veta a na konci otáznik...
Spýtala som sa ja niekoho, čo sa stáva s kôstkami po zjedení nektarinky. Vraj sa vyhodia. Nesprávna odpoveď. Oni sa recyklujú. Drobné čiastočky tvojej slinky, ostanú v útrobách jemných záderov jej tela, a drevené čiastočky jej tela, ostávajú v záderoch tvojich útrob. Nedával by si si skrytú rečnícku otázku či sa meníš alebo nie, nemal by si výčitky.. ty vieš, že sa chceš, ..minimálne chceš zažiť ešte niekoľko výkyvov, ešte niekoľko lámaní konárov, aj keď praskotu pňa sa desíš ako malý chlapec...
A nie je to len o tebe, to sme my ľudia. Chceme to, aj nechceme..
Milión neviditeľných paprskov nás navzájom spája a zase vzďaľuje vždy v správny čas. Milión energetických lúčov nás ťahá rôznymi trajektóriami po ceste bez cieľa. Resp.nám najpravdepodobnejšie neznámeho cieľa.
Trvá to milión sekúnd, rokov, storočí...

Som opäť na mieste ktoré ma napĺňa a inšpiruje, no momentálne nemám potrebu o tom písať. Možno preto, že sa stále väčšmi učím veci si riešiť po svojom a nestarať sa do toho čo netreba. Do toho, čo sa musí postarať samo o seba... do toho, čo môže rásť len keď je slobodné.

Na dnes večer asi stačilo. Rôznymi slovami povedané vždy to isté. Niekto počúva slová a iný zase melódiu.
Nemôžem z tejto piesne, aký má v sebe náboj a zároveň pokoj (J. Nohavica- Gwiazda/Hviezda).

PS: Aj keď sa Poľsko stáva (stalo) Čínou strednej Európy; "zobačíme" znamená "uvidíme"...

just a little in the middle

you´re only just a little, a little in the middle...
just a little in the middle, where you go ?
yes oh my.. my little, little in the middle..
text presiel vlastnou korekciou :D

..felt in love with Milow.
j´adore! :o)

Ale nie o tom som chcela..
Všimli ste si ako sa svet pretvára? Neviem či to vidím len ja, ale poslednú dobu mám pocit, že vidím samé anjelské oči...anjelské pohľady v očiach ľudí.
Niečo príjemne pozitívne sála z nich..
Ako aj z toho anjela, na kt som hodila odkaz :)))

Milujem, zbožňujem ranné slnko, spev vtákov, pokojný beh, usmiatych ľudí, reálne riešenia a dobré jedlo! :)
a tanec... a čokoládu,
a chlapov :D ...a mamku,
a tatka a kamošov...
a zázraky! :)) if you believe in miracles, miracles happen!

tuc tuc... ešte tak vidieť aspoň jedného anjela!

...že milujem.

Nechať len tak plynúť...

Pozerám sa von z okna, krásny mesiac na čiernej oblohe... nie je spln, ale je krásny, aj napriek tomu vrhá svoje čarovné svetlo a stromy robia tiene..
Milujem pohľad na nočnú oblohu, na žiarivý mesiac.
Vždy som bola tak nejak démon, vo vnútri, snažím sa ho potláčať, ale je tam... keď nie démon, tak čarodejnica, niečo je tam.

Dnes som bola s kamoškami zo základky- naša stará parta- jadro, stretávame sa doteraz. Neviem prečo, ale mám pocit a poslednou dobou viac a viac, že sa od starej party vzďaľujem. Predtým to bolelo, teraz to už nechávam plynúť. Nechcem dokola riešiť rovnaké hlúposti, nechcem aby rany boleli, keď sa dejú krivdy... asi to tak má byť, že časom sa niekam posúvame a istými posunmi obmieňame bohužiaľ aj svojich blízkych. Už som to raz niekde písala- nič vlastne neumiera, všetko sa len transformuje.

Prečo si niekto myslí, že nesúhlas s ním znamená "nemám ťa rád". Je to hlúpe- detinské. Prečo si niekto myslí, že rozumieť si s niekym viac- znamená mať ho radšej. Prečo stále potrebujeme merať a dokazovať si naše lásky? Prečo sme nahnevaní, že človek s nami nie je (lebo- lebo? Lebo má na to asi svoj dôvod- skúsili sme sa spýtat?) ale keď s nami môže byť, chce byť, príde za nami- tak sa tvárime že ho nepotrebujeme, dávame mu najavo, že sa zaobídeme aj bez neho a súperíme s ním kto sa mal za tú dobu čo sme spolu neboli lepšie- kto mal viac fun zážitky... že o čom? - Toto sú tie veci, ktoré ma už nebavia.
Šťastie je šťastím, ak je zdielané- to znamená že sakra ľudia zavolajte keď niekam idete a skúste sa spýtať či sa k vám človek nechce pridať- a nie mu to potom rozprávate na lavičke s horko-sladkou príchuťou- juj no ty si tam nebol.... nebol, lebo ste predpokladali, že by nešiel............
A toto sú práve tie kraviny, ktoré sa mi už riešiť nechcú.
Myslím, že od základky som už z toho vyrástla.
Neviňte človeka z toho, že okrem vás, má aj svoj život- a nemstíte sa mu s tým, že keď nemôže byť s vami každý deň, tak pôjdete a budete robiť to- čo ste s ním nikdy nexceli (a vždy vás prehováral)..a navyše ho nezavoláte..

Ja neviem, že toto ešte niekoho baví.

Mám vás fakt moc rada, ale cítim, že sa vzďaľujeme...
Cítim, že už nechcem cítiť to, čo napríklad dnes večer...
Idem ďalej.
Mám sny.

Voľný tok myšlienok... umožnil prechod z hnevu na ľútosť..., pomohol mi.
Ďakujem.

Dnes ma úplne, že potešil :)))

Som zvláštna..
Nie len, že mi to bolo mnohokrát povedané, ja fakt som..
Mám zvláštny druh vzťahov- je to ako projekty.
Vidím v ľuďoch potenciál a snívam o tom, aby sa v každom ich článku (tela aj duše) naplno prejavil. Ľudia nemajú len dobré alebo zlé vlastnosti, sú proste farební. Každý ich článok je súhrou neopakovateľných špecifických vlastností, a má svoju hodnotu. Žiadne čierno- biele videnie. Navyše, väčšinou si ľudia myslia, že keď vidia bielu je naozaj bielou- a keď čiernu, je čiernou... a nakoniec zostávajú sami prekvapení.

Ale o tom som nechcela písať. Tie zvláštne vzťahy- tak nejak potrebujem, aby oni boli šťastní. Bez každodenného kontaktu, stačí mi občasný pohľad.. Nevravím, že je to dobré, ale niektorým z nich vďačím i ja za svoje stvorenie, ...a preto potrebujem aby žilo TO, čo samo dáva život; TO, čo má ten potenciál... záleží mi na tom...

Dnes ma potešil :))) Potešil silou, akou ma tešil, keď písal svoje predošlé vyznania. Má mnoho tvárí. Možno si myslí, že musí mať, alebo môžno sa radšej hrá ako by sa mal báť...
Každopádne, dnes dal zo seba to, čo už dávno nie. Teda dnes to dal zo seba verejne- to slovko "verejne" je dôležité- akoby zabil "to" predchádzajúco-prevládajúce "verejné".
Dnes je to viac ON, ako bol včera. Dnes je to opäť tá čistá, úprimná, v každom svojom článku seba milujúca, duša. Dnes ho chcem objať a dať božtek na líčko. Dnes som tuším sentimentálna :))))

To preto, že DNES ...aj ja píšem svoje vyznanie ;)
jedno z mnohých...

...a konečne prišla jar :)

...možno by som mala svoj blog vylepšiť- novým postom :)

Ako si tak čítam ten posledný, naozaj je pochmúrny... a hej, samozrejme že je, bola som nahnevaná.
Ale, čo je to hnev? Asi naša slabosť. Kedy prejavujeme naše slabosti? Asi keď máme strach. Čoho som sa bála? Asi toho, že už nebude taký, akým som ho videla ja. Ten citlivý, ten vnímavý, ten kúzelný, ten silný a krehký zároveň- ten skutočný. Lenže, on je... je možno takým, keď má príležitosť... možno nie, ale podstatné je, že on JE... je tým čo chce byť. A tak to má byť :)
Nechcem sa už k tomu veľmi vracať...

Všimli ste si aj vy, ako je tam vonku krásne? :)))) ja sa rozplývam....
aj chlapi okolo mňa sa rozplývajú- všetci by najradšej poje.ali (pardon- ale doslova!) mladé mamičky. Fakt- všetci mi to hovoria. Asi toto budú tie pudy rozmnožovačov- rozsievačov génu- vraj skúsiť raz mladú mamičku je sen každého chlapa... "Urobíš dobre, a navyše máš záruku, že ťa dotyčná nechá odísť." No toto... niekedy ta príroda robí s nami divy. Sme zvieratká :)))

Ako mi nedávno napísalo moje najobľubenejšie zvieratko- ".... A prosím, je jar. Taže holá holá- šport volá! Musíš udržet svuj pevnej kulatej... ve forme, za každú cenu! Do skorého videňá. Hrdzák"

Kiss, kiss, deti- otrepaná ale inak dobrá fráza- MILUJTE SA A MNOŽTE SA! :o)

Nasrali ma!

Kto? - tie baby.
A ešte? - ešte aj on.
Prečo? - Príde mi to ako tvorba funclubu a ďalšie živenie jeho umelého ega.. Kde je ten skutočný? Ten ktorý sa dotýkal sŕdc, živil duše a rástol?
Príde mi to ako, predbiehajú sa husičky... Príde mi to ako trápne pseudo ja. Bolí ma že nie je skutočné JA. On nechce byť, príležitostí mal na to dosť, ale stále uniká.
Hmmm...... vieš, ja neviem čo ti mám na to povedať.
Nevrav nič. Mrzí ma to, preto som tak vybuchla... mám zvláštnu vlastnosť- vidieť v ľuďoch potenciál.. a on ho teda má, peckový.. a mám vždy chuť bezhlavo ten potenciál premieňať v skutočnosť. Ale to nie je vždy možné. Zabudla som na slobodu.. Teraz ma mrzí, že som sa dokázala nahnevať... :(

Životné múdrosti... koľko ich ešte bude?

Všimli ste si niekedy, že každá vec, ktorá sa nám udeje, nás posúva vpred? Osobnostne, šťastím i nešťastím, rastom.. nech je to čokoľvek...

Človek často krát pociťuje smútok, žiaľ ale koľkokrát má k tomu reálny dôvod?
Baví nás trápiť sa. Baví nás to, pretože ak nemôžeme prežívať čo chceme, s kým chceme, a ako chceme; tak aspoň prežívame ten žiaľ aby sme cítili, že naše srdce žije. Že ešte reaguje na svetské podnety, že neumrelo.
Je hlúposťou a slabosťou nás ľudí, zdržiavať sa na "jednom mieste" bez zmyslu. Upínať sa na veci, ktoré sme už dávno mali opustiť.
Pravdu máme ukrytú v sebe. Nik nemôže vedieť, čo je dobré pre toho druhého; ale každý s určitosťou cíti čo by mal urobiť pre seba.
Spočiatku som si myslela, že mojím najväčším nepriateľom je strach- aj ním bol. Ale už nie; už je to skôr lenivosť- nepriateľ ešte väčší/ ešte náročnejší.

Nič čo sa nám v živote udeje nie je náhoda, môžme to nazvať osud (či už je to stretnutie človeka, alebo čokoľvek, aj nepatrný moment dňa..) nikdy však nevieme, ako dlho bude tento "osud" trvať. Človek môže prísť a odísť, zostávame my. Nič neumiera, nič nezaniká, všetko sa transformuje- silou lásky- silou akou to my dovolíme.
Ak by sme počúvali svoje srdce, bolo by to pre nás jednoduchšie.. vedeli sme to ako deti, no mnohí z nás to odvtedy zabudli.
Nie je jednoduché odhodlať sa na cestu, ale dá sa to. Cesta bude náročná, plná nástrah a skúšok, ale bude nepochybne NAŠA. Naša cesta * šťastím.
* Zámerne nepíšem "za"...